La Roche Goyon je pomenovaný po jednom z najstarších bretónskych rodov (nazývaných Gwion, Goion, Gouëon, Goyon a Gouyon).

Legenda svedčí o tom, že prvý hrad postavil Goyon pod vedením Alaina Barbe-Torteho v roku 937.

Súčasný hrad, ako pre neho, bol zahájený pred objavením sa kánona v Bretónsku (1364), potom pokračoval podľa možnosti šťastia Goyona v druhej polovici XIV. Storočia. Existoval v roku 1379, odkedy Du Guesclin poslal oddiel do La Roche Goyon, ktorý statočne odolával. Pevnosť bola skonfiškovaná v prospech Karola V., potom bola vrátená svojmu majiteľovi Guérandeskou zmluvou (1381).

V priebehu pätnásteho storočia sociálny vzostup Goyonu pokračoval. Vyskytujú sa v štátoch Bretónska. Goyon, komorník vojvoda z Bretónska, sa vydá za dedičku barónstva Thorigni-sur-Vire. Rodina Goyonovcov opúšťa bretónsku kolísku a vydáva sa do histórie Francúzska. Hrad potom prijme miestodržiteľa, ktorý ubytuje v dome na to určenom. V čase stretnutia Bretónska s Francúzskom (uskutočneného počas zmluvy z roku 1532) absolvuje nové sídlo (1490), tentoraz anglické, bez úspechu pre votrelcov.

Štátny prevrat niesla Liga. Jaques II Goyon, pán z Matignonu, francúzsky maršál, guvernér Normandie a Guyenne, sa postavil na stranu Henriho IV. Ako odplatu ho v roku 1597 obkľúčil a napadol delegát vojvodu z Mercoeuru menom Saint-Laurent. Hrad už vtedy nazývaný La Latte, bol rozobraný, vydrancovaný, spustošený, spálený. Len žalár odolal.

Sir Garengeau mal záujem na opevnení pobrežia na obranu Saint-Malo na zrúcanine hradu. Hrad bol zodpovedajúcim spôsobom premenený so súhlasom Matignona medzi rokmi 1690 a 1715. Je to zásluha na mnohých aspektoch, ktoré ho poznáme.

V roku 1715 prišiel James Ill Stuart, ktorý sa tam uchýlil a našiel toto miesto zlovestné ... Je pravda, že sa nepodaril škaredý novembrový večer. V tom istom roku sa Louise-Hippolyte GrimaIdi (monacká princezná) vydala za Jacquesa-Françoisa-Léonora Gouyona, lorda z Matignonu, a stala sa vojvodom z Valentinois, za predpokladu, že prevezme meno a zbrane Grimaldiho bez toho, aby sa pripojil k svojej rodine.

V roku 1793 bola postavená pec na červenanie gulí a uväznených niekoľko kontrarevolučných podozrivých.

Mladí MaIouins to vzali útokom, neúspešne, počas Sto dní (1815). Toto bola jeho posledná epizóda bojovníka.

V priebehu devätnásteho storočia bol postupne opustený, mal iba jedného opatrovníka. Ministerstvom vojny bol v roku 1890 vyradený z prevádzky a v roku 18992 bol doménami predaný. V roku 1892. bol doménami zničený. Keď bol v roku 1925 zaradený medzi historické pamiatky, bol v troskách. Od roku 1931 bol reštaurovaný rodinou Joüonovcov z Longrais a je prístupný návšteve. . Po vojvodoch v Nantes sa stal najnavštevovanejším hradom v Bretónsku.